MK: Pán poslanec, Váš stranícky šéf Béla Bugár sa pred istým časom vyjadroval aj k otázke Benešových dekrétov. Aký je Váš postoj k tejto téme?
Je to jedným z neuralgických bodov v slovensko-maďarských vzťahoch. Zbytočne ich to komplikuje. Vzhľadom na to, že mnohí si nikdy nedali tú námahu, aby sa s ich obsahom podrobnejšie oboznámili, je pomerne jednoduché túto tému politicky zneužívať. Viete ako to je. Tam kde chýbajú spoľahlivé a objektívne informácie, šíria sa ďaleko ľahšie rôzne účelové dezinpretácie aj vyložené klamstvá. Ich rozširovanie pracuje s tzv. mentálnymi skratkami, ktoré využívajú nekorektné zjednodušenia a konštruujú na ich základe rôzne konšpiračné teórie. Výnimkou v tomto prípade nie je ani úmyselné vyvolávanie pocitu ohrozenia. Ideálna pôda pre extrémistov a nacionalistov.
MK: Tie názory na tzv. Benešove dekréty sa vo všeobecnosti pohybujú niekde medzi neodôvodneným zľahčovaním, kedy sa spravidla argumentuje tým, že už je to príliš stará história a hysterickým zveličovaním, v rámci ktorého sa slušné a korektné vysporiadanie sa s týmto problémovým dedičstvom povojnovej éry sabotuje zaujatím nezmieriteľných, nacionalisticko-fundamentalistických pozící. Ako to vidíte Vy pán poslanec?
AE: Pri komentovaní Benešových dekrétov som žiaľ vo veľmi zlej pozícii, v ktorej sa necítim práve komfortne. Vzhľadom na to, že mám maďarskú národnosť je tu vždy riziko, že moje vyjadrenia budú hodnotené ako tendenčné a zaujaté. Za dôležité však považujem, že to myslím dobre.
Čo sa týka argumentu, že je to príliš staré, tak ten je kompletne zlý. Pokiaľ niekto vyvedie nejaké darebáctvo, tým darebáctvom to zostane bez ohľadu na to, či odvtedy prešlo 30, 70 alebo 300 rokov.
Beriem, že k tomu došlo v atmosfére povojnovej hystérie. Vojna si vyžiadla obrovské ľudské obete a spôsobila obrovské materiálne škody. Napriek spoločnému utrpeniu však ani vtedy nebol dôvod suspendovať elementárne pravidlá ľudskosti.
Masové vysídľovanie a ekonomická genocída povojnový československý režim deklasovali na úroveň toho, čoho svedkami sme boli v sovietskom Rusku za Stalinovej éry, kedy sa násilne za obrovských obetí presídľovali celé národy a bezohľadne konfiškoval majetok skutočných alebo domnelých odporcov režimu. V kultúrnom a civilizovanom svete, tak ako ho poznáme dnes by boli tieto počiny prezidenta Beneša hodnotené ako zločiny proti ľudskosti.
MK: Zarezonoval tu rozmer slušného a korektného vysporiadania sa s týmto problémom. Ako si ho predstavujete?
AE: Niečo v tomto smere naznačil už Béla Bugár. Ja by som ho doplnil snáď len v tom, že som tiež toho názoru, že aj tento problém sa dá celkom elegantne riešiť. Zodpovedné a civilizované riešenie, spočíva v schopnosti sebareflexie a triezveho posudzovania oboma zainteresovanými stranami vznášaných nárokov. Tým elegantným riešením, o ktorom hovorím by bolo priznanie si omylu a úprimné vyjadrenie ľútosti. Nechcem to nijako zľahčovať, ale faktom je, že aj takéto veci sa vo vzťahoch medzi štátmi stávajú. Každopádne je veľkosťou civilizovaných národov schopnosť rozpoznať, kedy sa patrí povedať prepáč, mýlil som sa.
MK: To znie dobre. Napriek tomu tie pocity krivdy budú asi vzájomné. Slováci ako historickú krivdu môžu rovnako vnímať to, že sa v minulosti stali obeťou maďarizácie.
AE: To je pravda. Úplne súhlasím. Ako občana Slovenska maďarskej národnosti ma táto vec úprimne mrzí. Tiež je to jeden z historických omylov, za ktorý by sa patrilo ospravedlniť. Slováci, ktorý takéto gesto zo strany Maďarov očakávajú, očakávajú ho podľa mňa úplne oprávnene. Ako som naznačil, elegantným riešením by bolo súčasné prijatie spoločnej deklarácie slovenského aj maďarského parlamentu, ktoré by odsúdilo chyby minulosti. Myslím, že toto by bolo slušné riešenie. Neuzavrelo by to síce definitívne otázku majetkových nárokov, ale z politického hľadiska by to myslím problém konečne kultivovane riešilo.
MK: Ďakujem za rozhovor.
